Posledný aprílový týždeň sme prežili na slovenských cestách. Na Veľký piatok sme vyrazili smerom na Východ, kde sme strávili veľkonočné sviatky. V Bielu sobotu som sa venovala prípravám, maľovaniu vajíčok, či výrobe maslového baránka.
Okrem toho sme sa však snažili čo najviac času tráviť vonku. Chodievali sme do prírody v okolí, ale vyrazili sme aj autom do vzdialenejších lokalít. Vo Veľkonočnú nedeľu si Peter vymyslel, že pôjdeme pozrieť Duklu, tanky a vojenské lietadlá.
Čakal obrovské udržiavané vojenské múzeum v prírode so všetkými
službami. Na Dukle však skapal pes. Stretli sme zopár českých turistov,
niekoľkých Slovákov. Videli sme obrovské prázdne súkromné a samozrejme
platené parkovisko. Inak žiadne služby. Dukliansky pomník a
bezprostredné okolie je pekne upravené a udržiavané, ale inak tam nie je
nič k videniu. Popri ceste na Duklu sme videli tuším jedno lietadlo,
delo, tank. Boli od seba aj niekoľko kilometrov. S malých dieťaťom sa to
inak ako autom prejsť nedá. Danka však žiadne vojenské pozostatky
nezaujali. Najviac pozornosti venoval púpavám, tak ako vždy a všade.
Zaujímavejšia však bola cesta tam. Šli sme po rozbitých cestách hornatým
a zabudnutým krajom Rusínov, tiahnucim sa popri poľskej hranici severne
od Sniny, cez Medzilaborce, ponad Stropkov a Svidník. Krásne lesy,
široké lúky, veľa malých i väčších dedín. Vo viacerých z nich sme
stretali množstvo ľudí idúcich z pravoslávnych cerkví, keďže tento rok
vyšla Veľká Noc rovnako podľa juliánskeho aj gregoriánskeho kalendára.
Z Dukly sme už odchádzali po trošku lepšej ceste, a to hlavným ťahom
smerom na Vranov nad Topľou a Prešov. Zastavili sme sa aj pri Domaši,
ale vybrali sme si zlú obec, pretože pri nádrži sme nenatrafili na
žiadnu reštauráciu, bufet, či kaviareň. Hladní a smädní sme nasadli do
auta a šli domov.
Na Veľkonočný pondelok som sa veľmi tešila, pretože som naplánovala
výlet na Morské Oko, prírodné jazero ležiace vo Vihorlatských vrchoch.
Podľa mňa je to jeden z najkrajších kútov Slovenska. Dá sa k nemu dôjsť po niekoľkohodinovej túre lesom, ale je prístupné aj autom z južnej strany pohoria. Zo Sniny sa dá k nemu dostať po lepších cestách cez Humenné a Michalovce, alebo po cestách horšej kvality cez Ubľu a Sobrance. Vybrala som druhý variant, ktorý vedie krásnym hornatým krajom a malo to byť vlastne pokračovanie „rusínskej cesty“ z predošlého dňa. Žiaľ z istých nečakaných príčin sme museli výlet v polovici cesty tam zrušiť a otočiť sa späť. Bolo mi to trošku ľúto, lebo Morské Oko som plánovala už dlhšie, ale snáď nabudúce to už vyjde.
V utorok ráno sme sa rozlúčili s Východom a presunuli sme sa na Oravu, konkrétne do Oravskej Lesnej. Lokalitu som vybrala predovšetkým kvôli Dankovi. V obci totiž začína nenáročný turistický chodník s lesníckou tematikou o dĺžke 4,2 km, takže som predpokladala, že ho synátor zvládne.
Okrem toho je neďaleko aj Oravská lesná železnica, ideálna atrakcia pre deti.
Pre túto lokalitu som sa rozhodla aj kvôli tomu, lebo ma zaujal Penzión Severka, ktorý som našla na internete. Ponúka pekné ubytovanie za priaznivú cenu a zároveň ma k dispozícii aj gastronomické služby. Priamo v penzióne sa nachádza reštaurácia Oravská koliba, ktorá ponúka predovšetkým tradičné oravské a slovenské jedlá. Ubytovaní hostia sa môžu stravovať v reštaurácii, môžu si doobjednať raňajky alebo si môžu variť sami, keďže každé poschodie je vybavené kuchynkou. Toto je ideálna kombinácia najmä pre rodiny s deťmi, ak potrebujú niečo uvariť alebo prihriať deťom, prípadne prichystať mlieko. V penzióne je k dispozícii aj kaviareň s internetom a biliardom, detská herňa, či sauna. Ak máte so sebou prenosný počítač, môžete sa zdarma na internet pripojiť aj priamo na izbe. Paráda. Využil to najmä Peter, keďže aj napriek dovolenke bol celý deň na telefóne a niektoré pracovné záležitosti si mohol online vybaviť. Ja som mala svoj počítač taktiež so sebou, ale z neznámych dôvodov odmietal prijať cez kábel internetový signál. Asi pomsta za to, že som ho ťahala so sebou po celom Slovensku.
Na miestnu kuchyňu som na internete našla len pozitívne ohlasy, a
musím súhlasiť. Stravovali sme sa tam trikrát denne a zakaždým sme boli
spokojní. Možno niektoré jedlá neboli úplne dokonalé, ale väčšina nás
milo prekvapila. Ochutnali sme všetky polievky z jedálneho lístka
(kurací vývar s mäsom a rezancami, oravská kapustnica, cesnaková so
syrom a krutónmi), ako aj denné polievky – kyslá fazuľková a držková.
Okrem kapustnice som jedla všetky a boli vynikajúce. Možno po 15 rokoch
som jedla aj držkovú a bola perfektná, ochutená presne tak, ako som si
to matne z detstva pamätala.
Hlavné jedlá boli tiež väčšinou poctivo pripravené. Síce k nim nechýbali
tradičné slovenské kôpky mrkvy, kapusty a kukurice, ale aj tie boli
úplne v poriadku, lebo boli zakaždým čerstvé, a neboli na tanieri
osamotené, ale doplnené primeraným množstvom ďalšej pestrej zeleniny. V
reštaurácii tohto typu mi takáto zeleninová príloha príde úplne v
poriadku. A pri ťažších slovenských jedlách prišla aj vhod.
Ponuka dezertov bola typicky slovenská, palacinky alebo zmrzlina.
Palacinky však neboli žiadnym štandardom. Nerada si objednávam palacinky
v reštauráciách, ale dostala som na ne chuť. A dobre som urobila. Také
výborné a nádherne naservírované palacinky som už dávno nejedla.
Potešilo ma, že šľahačka bola bokom a nie priamo na nich, ako aj to,
že neplávali v čokoládovom topingu, ale nim boli iba zľahka pokvapkané.
Ocenila som však predovšetkým čerstvé ovocie, ktorým boli obložené.
Banán, zelené jablko, jahoda, kiwi, pomaranč a hrozno boli čerstvo
nakrájané. Jednoducho skvelé.
Samostatnou kapitolou boli raňajky. K dispozícii bolo čerstvé chrumkavé
pečivo a chlieb, maslo, med a džemy. Raňajky nám pripravili vždy podľa
chuti – vybrať sme si mohli obložený tanier (syry, šunka, saláma,
zelenina), párky, či vajíčka na hocijaký spôsob (praženica, varené,
hemendex...). Prvé ráno sme si dali praženicu. Bola vynikajúca, ale
porcia veľká ako pre drevorubača. Každá porcia bola odhadom z 5 vajec.
Nezvládnuteľné. To by sme si museli ísť ľahnúť a nie na turistiku do
lesa. Poučení tým, ako obrovské raňajky varia, som si na druhý deň
objednala hemendex. Ten milujem! Podotkla som však, že stačí z dvoch
vajec. Jasné, že ranná kuchárka a obsluha v jednej osobe dodržala
predpísanú normu a priniesla hemendex z piatich vajec. Bol však taký
výborný, že som ho zjedla skoro celý.
V piatok sa náš pobyt na Orave skončil. Cestou do ďalšej zastávky našej tour sme sa zastavili v Oravskom Podzámku, aby sme navštívili nádherný Oravský hrad.
Žiaľ, vybrali sme si úplne zlý termín. Hrad je otvorený celoročne
okrem mesiaca apríl, a my sme tam prišli len dva dni pred jeho
otvorením. Škoda, snáď to vyjde nabudúce. Prešli sme sa však okolo
hradného brala a Peter neodolal a v jednom stánku si kúpil gazdovský
chlieb – krajec chleba s masťou s oškvarkami a červenou cibuľou. Dovolil
mi z neho raz odhryznúť, chlieb bol naozaj vynikajúci, čerstvý,
chrumkavý, masť výborná.
Z Oravy sme sa presunuli na Hornonitrie, do dediny Kľačno neďaleko Prievidze.
Už je to pomaly desať rokov, čo sa moja švagriná s manželom rozhodli zanechať život v hlavnom meste a usadili sa na vidieku, kde sa venujú chovu dobytka a koní.
Vybrali si pekný kraj, ich miniranč sa nachádza v nádhernom prostredí. Chodievame tam dosť nepravidelne, ale vďaka švagrovcom, ktorí každý rok organizujú rodinnú stretávku sa tam aspoň raz ročne naisto ukážeme.
Pred rokom v máji sme tam žiaľ boli iba na otočku. Z neznámych príčin dostal Danko neskutočný záchvat plaču, len kričal a odmietol vyjsť z auta. Hodinu sme ho nedokázali upokojiť a prinútiť vyjsť z auta. Vzdali sme to. Upotený, uplakaný a unavený Danko sa upokojil až keď sme naštartovali auto a vyrazili na spiatočnú cestu.
Na Vianoce sme tam šli znovu, aby sme zistili, ako na tom je. A bol v pohode. A ešte vo väčšej bol tentoraz. Bol ako vymenený, viacerí z prítomných (bolo nás tam okolo 20 ľudí) neveriacky krútili hlavou. Deti sa menia. Pred rokom sa bál skoro všade, neznášal cudzie miesta, reštaurácie, obchody, bál sa výťahu. Pomaly k lepšiemu sa to začalo meniť v lete, keď sme boli v Chorvátsku. A tento rok je to už viac ako fajn. Už nemá problém vojsť do reštaurácie, dokonca vydrží aj dlhšiu chvíľu sedieť. Ani s penziónom na Orave nemal najmenší problém. Boli sme viac ako spokojní s tým, že už je v Kľačne v pohode. K zvieratkám má však naďalej rešpekt a strach, takže ešte istý čas potrvá, kým ho posadíme na konský chrbát.
Keďže ranč leží v prírode, v jeho okolí sa pohybuje divá zver. Vysoká zver, diviaky, ba aj medvede. Bachyňu (samicu diviaka) s malými prasiatkami som veru stretnúť nechcela, túžila som skôr zazrieť vysokú jeleniu zver. Ráno aj večer ju je vídať na okolitých lúkach a v sobotu ráno som mala aj ja to šťastie. Pokúsila som sa z okna odfotiť pasúce sa lane, ale po chvíli ma asi zaregistrovali a dali sa na útek.
Po raňajkách, keďže bolo nádherné počasie, sme sa rozhodli pre turistiku. Vybrali sme sa na Vyšehrad, čo je významná archeologická lokalita (nachádza sa tu staré slovanské hradisko, našli sa tu aj predmety z doby bronzovej a železnej) a zároveň národná prírodná rezervácia, keďže sa tu vyskytujú vzácne rastliny a živočíchy (napríklad chránený motýľ jasoň červenooký).
Vrchol Vyšehradu poskytuje krásne výhľady na hrebeň Malej a Veľkej Fatry, ako aj na Strážovské vrchy. Po návrate na ranč na nás čakal výborný guláš, dielo môjho švagra. Nabudúce si budem musieť turistiku odpustiť a ostanem pri zrode tohto úžasného kotlíkového gulášu. Obdivujem každého, kto dokáže uvariť guláš tak, že chutí presne ako má a nepotrebuje už žiadne dochutenie. Je to podľa mňa riadna alchýmia, lebo mne sa takýto guláš uvariť ešte nepodarilo. Otvorene priznávam, neviem uvariť poriadny guláš. Nabudúce sa veru musím konečne priučiť.
Večer sme sa vrátili do Bratislavy, aby sme sa konečne poriadne vyspali vo vlastnej posteli. Moju kuchyňu som skoro nespoznala. Bola uprataná a čistá. V takomto stave ju vidieť len málokedy. No, dlho v ňom nevydržala. Už je opäť v prevádzke.
Nikto ešte nepridal komentár k tomuto článku.
Pre pridávanie komentárov k článkom musíte byť prihlásený.
